Štyridsiatka žiakov siedmeho a deviateho ročníka si v pondelok ráno pripla na kabáty a bundy trikolóry. Išli vzdať poctu obetiam mínometnej paľby z Viesky, ktoré zahynuli počas 2. svetovej vojny aj Jánovi Hruškovi a Praskovji Šovčíkovej, ktorých umučilo gestapo.
Po slávnostnom odhalení pamätníka sme v sále kultúrneho domu prežili veľmi emotívne chvíle. Historické fakty, ktoré sme sa dozvedeli pri pamätníku, doplnili v sále autentické výpovede ľudí žijúcich v dobe 2. svetovej vojny a ich príbuzných. Je potrebné a múdre vypočuť si tých, ktorí sa ocitli v situácii, keď deti zachraňovali deti, keď príbuzných bolo treba pochovať narýchlo, možno bez patričnej rozlúčky a rozhodovať pritom, či budú v civilnom alebo masovom hrobe, keď bolo potrebné postarať sa o siroty a ranených v neistých časoch a za nepredstaviteľne skromných podmienok.
V očiach dcéry Jána Hrušku aj netere Praskovje Šovčíkovej sme videli otázky, dojatie aj hrdosť. Ani po toľkých rokoch sa nedá pochopiť smrť blízkeho a zbaviť sa žiaľu nad tým, že dobrý človek umrel potupnou smrťou. Je symbolické, že neter Praskovje Šovčíkovej sa stala zdravotnou sestrou, pretože jej teta ňou tiež bola. Tento fakt je zárukou toho, že sa vždy, aj v ťažkých časoch, nájdu ľudia, ktorí pomáhajú iným vediac, že v ohrození je ich vlastné zdravie aj život.
O mier sa treba zaslúžiť. Tak to povedal riaditeľ Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Povojnové generácie k mieru môžu prispieť tak, že nebudú slepo obdivovať a nasledovať, no poučia sa z odkazu tých, ktorí boli za náročných čias hrdinami. Budú s úctou chodiť k pamätníkom a starať sa o miesta posledného odpočinku tých, ktorí sa o mier pre nás zaslúžili.
A hlavne je potrebné čestne a zodpovedne žiť svoje životy.
Dominik Požeský, Jakub Piliar, Ingrid Straková